Science fiction a fantasy časopis Fantázia: poviedky, recenzie, reportáže, správy

vonkajší znak, ktorý je jediným vodítkom pre tých ľudí, čo nevstúpili dnu. No okrem nich sú dnu dve skupiny ľudí:

• jedna, ktorá vidí vnútro fantastiky ako obraz/odraz vonkajšej reality. Pre ňu sa fantastika líši od mainstreamu iba kulisami, inak popisuje tie isté ľudské životy.
• druhá, ktorá vnútro fantastiky vidí ako samostatný svet, prepojený s vonkajšou realitou iba cez ľudské myšlienky a vízie. Teda podobnosť vyplýva len z tejto duchovnej previazanosti, nie z priamej reflexie skutočnosti.

Myslím, že členovia prvej skupiny túto odlišnosť prehliadajú (táto diskusia by mohla byť dôkazom).

„realne postavy v nerealnom prostredi“, presne tak to vnimam aj ja. Sci-fi, nerealnost, fantastika je pre mna sposobom, akym postavy dostavam do pre nich cudzich, neznamych, zvlastnych prostredi a nechavam ich sa s touto situaciou vyrovnat.

Vdaka tymto kulisam postavy zazivaju to, co by inak nezazili, t.j. je to pre citatela zaujimave a pritazlive, ale stale je dolezity ich vnutorny svet, vztahy medzi nimi, to co citia a prezivaju.. viac nez cokolvek ine.

Zaner mi ale umoznuje zasadit ich do takeho prostredia, ake sucasny citatel nepozna a moze teda len hadat a snazit sa vytusit, ako sa s tym vyrovnaju a ako by sa s tym vyrovnaval on.

A tazko bude niekto citat knihu
kvoli detailnemu opisu toho,ako funguje hyperpriestorovy pohon. Bude
ju citat,pretoze tento pohon bude vyzity v konflikte statocnych
rebelov proti zlemu imperiu – a to predsa pozname,nie?

Opat mame moznost posunut sa o krok dalej v nasej diskusii. Zabudol som spomenut jedno specifikum spojene so „skutocnou science fiction“ resp. mojou prvou podskupinou – totiz z pomerne velkej casti pozostava z kratkych literarnych foriem. Samozrejme pre romany, a este viac pre dlhsie sagy (ktore ja osobne nemam velmi v laske) je nejaky bezny ludsky problem, akokolvek extrapolovany, dost dolezity a aj v pripade prislusnosti k prvej podskupine zohrava relativne vyznamnejsiu ulohu. No pri poviedkach je situacia uplne odlisna. Je to samozrejme aj preto, lebo poskytnut 100 stran zaujimavych vedecko-technologickych extrapolacii nutiacich k zamysleniu a to tak, aby to ludi (aspon niektorych) zaujalo, je omnoho vacsia tvoriva vyzva ako vychrlit trebars 500 stran o tom kto s kym, kto proti komu a kto preco, dajme tomu v kozmickej lodi. Mozno aj preto plati, ze vacsina napadov skutocne zaujimavych z hladiska science fiction bola po prvy krat odprezentovana v poviedkach/no­velach. Takze skusim pozmenit prvu vetu citacie tvojho prispevku na moj sposob: Velmi rad budem citat prednostne kratky literarny utvar, kvoli zaujimavemu opisu toho, ako funguje hyperpriestorovy pohon. Pritom konflikt statocnych rebelov, pouzivajucich henten pohon, proti zlemu imperiu moze a nemusi byt na pritaz v zavislosti od remeselnej zrucnosti autora.

Ale Clarke ano, ten naozaj pisal ovela „technickejsie“, s mensim dorazom na postavy. Mozno aj preto vytvoril zaujimave obrazy sveta,ale jeho hrdinovia a > ich osudy sa nijak nezapisali a clovek si na ne hned nespomenie.

Clarke je naozaj dobry priklad – pravda, hrdinov si vybavujem dost tazko. Ale ja sa pytam, ci je pamatanie si postav v tomto pripade dolezitejsie ako pamatanie si napadov, vizii a konceptov ktore pouzil. Pre mna je odpoved jasna – absolutne nie.

Ash, akurat ze Tolkien myslim ze pisal v zmysle toho, com pisal ja nizsie :)
Celkove prostredie – bol velke dobra s velkym zlom, principy zname z legiend a ekvivalent najdes aj v historii. Elfovia zobrazujuci to dobre a krasne v ludoch. Skreti a orkovia ako to zle, prizemne, hrabive. Vladcovia ktori sa daju skorumpovat mocou. Dobromyselni hobiti co porazia Zlo, ako odraz „najmladsieho syna“ z rozpravok.Tolkien aj celu mytologiu vytvoril tak, ze zobral myty nam zname, len ich mierne prerobil.Je to ako pozerat na fotografiu v inej farebnej skale – ten znamy predobraz tam stale vidis.
Ale Clarke ano, ten naozaj pisal ovela „technickejsie“, s mensim dorazom na postavy. Mozno aj preto vytvoril zaujimave obrazy sveta,ale jeho hrdinovia a ich osudy sa nijak nezapisali a clovek si na ne hned nespomenie. Ale to, aky charakter mali tolkienovi trpazlici, ake boli dovody Sarumanovej zrady – to si citatel pamata,nie?

Fajn citanie… :-) Podla mna je skvely priklad A.C. Clarke – u neho ide jednoznacne o „sense of wonder“, ale postavy jeho knih su casto len figurky. Pise teda skvelu sci-fi ale knihy ako celok az take kvalitne nie su. Teda podla mna, kedze ja kladiem vnutorny svet hrdinov pred ich okolity svet…