Povedzme si to takto: Johnny Depp je fajn, ale nie je to žiadny Anthony Hopkins. Povesť kvalitného herca si získal ani nie tak svojimi úžasnými výkonmi, ako skôr schopnosťou rozhodnúť sa pre zaujímavý scenár a zveriť sa do rúk dobrého režiséra. Tak došlo k tomu, že tento moderný „jamesdeanovský“ rebel s vizážou krásavca neuviazol v sériových hollywoodskych romantických komédiách či akčných trhákoch, ale pravidelne sa objavuje v zásadných dielach tvorcov takého kalibru ako Tim Burton, Jim Jarmusch či Terry Gilliam. A ja osobne som už náramne zvedavý na mystický horor Deviata brána, v ktorom Johnnyho talent dúfam do poslednej kvapky vyžmýkal milovník nedospelých dievčat a skvelý režisér Roman Polanski.
Chrchly-chrchly… Prepáčte, hneď sa pustím do recenzie, ale najprv – chŕŕŕŕŕm-tfuj! – sa musím dať trochu dokopy. Práve som sa totiž vrátil zo záchoda a – kde som dal ten šnuptychel? – nos mám ešte plný natrávenej ryže… Smrk-smŕŕŕŕŕk! No, ako vidím, nebola to len ryža, ale aj kúsky kuraťa…
Tak na takéto veci ja nemám žalúdok. Aby ste mi rozumeli, pohľad na kanibalistické orgie v talianskych „mondo“ hororoch so mnou ani nepohne, a raz som pokojne obedoval pri sledovaní dokumentu Tváre smrti (ak to nepoznáte, ide o autentické zábery pitiev, popráv, nehôd, samovrážd a podobných chuťoviek). Lenže to, čo dorazilo do videopožičovní pod názvom BUFFY, PREMOŽITEĽKA UPÍROV: DÉMON, už môj organizmus vstrebať nedokáže.
Biblia je plná bulšitov. Je síce pravda, že z Východu prišli traja králi, ale nevolali sa Gašpar, Melicher, Baltazár, ale John Woo, Chow Yun-Fat a Jackie Chan. Samozrejme, cieľom ich púte nebola smradľavá betlehemská maštaľ, ale veľký rušný Hollywood, a nepriniesli so sebou zlato, kadidlo a myrhu, ale brokovnicu, špáradlo a zovretú päsť.
Kedysi dávno ľudia verili, že keď Brandon Lee zomrel, Vrana sa navždy odobrala do krajiny mŕtvych. Lenže niekedy, iba niekedy sa film stane takou kultovou záležitosťou, že sa producenti snažia vrátiť jeho dušu späť…
Tak také zrýchlenie z nula na sto ako tento film nemá žiadne fáro na svete.
Divákovi ešte na sietnici nezhaslo úvodné logo spoločnosti Universal, a už mu cez mozog prehrmí poškodená kozmická loď, v iskrení špičkových efektov a dychberúceho napätia núdzovo pristávajúca na planéte s krycím názvom Riť vesmíru 1. Ako sa na poriadny nárez patrí, postavy sú stručne a pritom výstižne charakterizované akciou. Východisková situácia je jasná skôr, než sa otravní oneskorenci v kine pousádzajú a zavrú huby: zopár preživších vesmírnych cestovateľov vyliezlo z vraku hviezdoletu uprostred nekonečnej púšte, rozhliadlo sa a zistilo, že tu chytia veľa bronzu, pretože na planétu pečú tri slnká. Avšak ťažkosti sa zďaleka nekončia tým, že zostali trčať na kuse skaly, kde jedinými stopami života (zatiaľ) sú iba gigantické kostry neznámych oblúd (asi ich niečo zožralo) a prázdne, zjavne narýchlo opustené ubikácie kozmo-geológov (viď predchádzajúca zátvorka).
Upútavka vyzerala zaujímavo. Vyprahnutá krajina, pošmúrny hrad, skĺbený z kameňa a ocele, exotické chladné zbrane v rukách bojovníkov a ohne, planúce v temnote. Christopher Lambert s cynickým úsmevom, bielymi vlasmi a mečom na chrbte, s dvojrannými kušami na stehnách a lanceou v ruke. Ohlasovaný súboj tých trošku lepších s Absolútnym a Neľútostným Zlom mohol začať. Ukážka podfarbená tvrdou rockovou hudbou zaujala. A čo na to napokon sám film???
O filme Sen Noci Svätojánskej sa u nás začalo hovoriť niekedy na jar minulého roku. V kinách sa objavili ukážky – úžasne farebné fresky z víl, škriatkov, viktoriánskeho Anglicka a Michelle Pfeiffer. Tešil som sa na príjemnú fantastickú komédiu, krásnu Michelle som mal v pamäti ešte z Jastrabej ženy, jednej z najlepších fantasy na filmovom plátne. Tešil som sa – a márne. Slovenské kiná nakoniec tento film neuviedli a objavil sa až na videokazetách začiatkom tohto roku. Ochudobnený o čaro bieleho plátna a originálne dialógy som preto siahol po plastovom obale trošku rozčarovaný. Ale sklamanie sa rýchlo vytratilo…