Science fiction a fantasy časopis Fantázia: poviedky, recenzie, reportáže, správy

Smrad

Prvým overeným faktom zostáva, že epidémia vypukla prakticky naraz na dvoch miestach, v bezpečnostnej agentúre a v nemocnici. Postihla väčšinu zamestnancov agentúry, vrátane vedenia, v nemocnici bolo nakazených niekoľko lekárov a sestričiek. Všetky prípady mali len jeden spoločný príznak – ukrutný zápach.

Zóna smrti

Zasunul zásobník do pažby zbrane a trhnutím hlavne vsunul prvý náboj do komory. V núdzi poznáš priateľa, zaškeril sa. Ten jeho vážil dobré dve kilá a hrdil sa menom Desert Eagle.

Pod lampou

„Poviem ti hádanku. Lieta to okolo stropu a nemôže si to sadnúť.“

„Krokodíl?“

„Nie. Máš ešte jednu možnosť.“

„Vrtuľník na šnúrku.“

„Nie. Lampolet nesedavý.“

Kliatby a Kniha kúziel

„Konečne. Konečne,“ vydýchla si. „Všetko je už tak, ako má byť. Už tri mesiace ma preklínajú a zatracujú, len aby som im neunikla.“ Hladkala knihu po obale. „Našťastie som ťa našla a teraz sa mi už nemôže nič stať. Nik ani netuší, že som teraz vo veži. Všetko dobre dopadlo.“

Tretia strana mince

V prvých rokoch invázie sa šediváci nezastavili pred nijakou taktikou, ktorá mohla pomôcť poraziť ľudstvo – od orbitálneho bombardovania štiepnymi náložami, až po biologické zbrane rozprašované z vrchných vrstiev atmosféry. Ľudské kolónie v slnečnej sústave síce porazili a obsadili, ale Zem, kolíska ľudstva, sa ubránila a stále odolávala. Posledných niekoľko rokov šediváci akoby však ustúpili od plánu priamočiaro zničiť ľudstvo, a skúšali prístup iný, psychologický.

Bábkar

„Ha, há!“ nedal sa kráľ a uskočil pred mečom, ktorým naňho útočil šašo. Skoro sa mi domotali šnúrky, ale zvládol som aj elegantnú piruetu a potom zákerný skok panovníka za chrbát dvorného blázna. Šklbnutím nitky som do kráľovej ruky vložil nôž a zahnal som sa.

Prvý deň, posledný deň

V jednej chvíli som prišiel o všetko, celý svet, ktorý som poznal, rodinu, prieteľov, VŠETKO! Bol som odkázaný na blúdenie v ruinách, ako prízrak, na bezmocné škrípanie zubami a prehĺtanie sĺz. Možno sa ešte niekto zachránil? Možno som jediný, ktorý prežil- pravdu povediac, hovno ma to zaujíma.

Pes

„Auuu!!! Ty prekliata beštia!“ zreval som. Chcel som psa zo seba zhodiť, no bol prirýchly a ešte niekoľkokrát ma uhryzol do ruky. A vtedy som otvoril oči. Hlava mi išla prasknúť, krv divo búšila. Hrdlo zovreté od smädu. Ľavá ruka mi horela v jednom ohni. Prinútil som sa zdvihnúť hlavu a pozrieť na ňu. Predlaktie mi pokrývala vrstva zaschnutej krvi a zo žily trčala striekačka.

O Drakulovi

Nasledujúca poviedka prináša do súťaže Ohnivé pero osvieženie a poskytuje čitateľom možnosť nadhľadu a zamyslenia sa nad inými, „profesionálnej­šími“ textami. Autorka poviedky mala v čase, keď ju napísala, osem rokov.

Bol raz jeden upír a volal sa Drakula…

Dobrá kúpa

Keď som v meste, vždy sa rád zastavím u Poctivého Jima. Väčšina farmárov zamieri po nákupoch do krčmy, ja volím Jimov bazár. Možno kvôli spomienkam na svet, aký býval, stovky užitočných aj daromných harabúrd vám na chvíľu zastrú rozpálené pláne Antarktídy, ktorou sa ešte za čias môjho deda preháňali snežné skútre.

Biely

Od narodenia som vedel, že votrelci u nás doma nie sú dobré stvorenia. Nechceli sme ich brať na vedomie. Bola to otázka našej cti. Nič viac nám už nezostalo. Zvykli sme si. Nič iné sme nepoznali.

Mačacie zákony

Nie, to nebolo ono. Nemalo sa to stať. Lenže už bolo neskoro a nedalo sa s tým už nič spraviť. Izabela sa pozrela na výsledok svojej práce. Mačka, ktorú toľkokrát od mačaťa operovala, cvičila a pripravovala, aby dokázala bez mihnutia oka poslúchnuť rozkaz svojho majiteľa, jej pred chvíľou vynadala. To rozhodne nebolo v pláne. To zviera predsa vôbec nemalo rozprávať!

Ako sa stretli elfovia s trpaslíkmi pri Dolnom Dubovom

„Povyprávám vám teraz, jak trpajzlíci bojuvali s elfámi. Bolo to v devadesátóm sédmom, išól som akurát na bicygli do roboty, vtedy som ešče nebol nezamesnaný. Tutok, jak je to pole, som ich uvidzel. Trpajzlíci, celá armáda. Mašíruvali smerom od Krupej. Povím vám, já som kukal jak puk. A vtedy hen, od Kátlovéc, druhý regiment. Zlézol som z bicygla, reku, dočkám, čo bude.

Pod smaragdovým slnkom

Na zimný slnovrat 2012 sa ako obvykle zišlo zopár pohanských nadšencov na vrcholkoch hôr, aby vykonali spoločné rituálne obrady. V tú noc sa mi nedarilo zaspať, skoro ráno som zobral ťažký batoh a prvým ranným autobusom vyrazil do zimných hôr. Vo vzduchu vyselo nebezpečie prorokované nafetovanými jasnovidcami a prorokmi od najstarších dôb. Prekliatie, ktoré si nesieme ako balvan na chrbte od chvíle ako sme osídlili planétu. Asi po troch hodinách som sa dostal na plánované vyvýšené miesto. K jaskyni to bolo ešte ďalších 15 minút. Mal som svoje informácie, a posledných 10 rokov zbieral všetky údaje o tomto fantastickom dátume. 21. decembra končí Máysky kalendár, čas a svet ako ho poznáme a má prísť niečo veľké…

Mnoho osamelých nocí

Znova snežilo.

Minul zle osvetlenú uličku, z ktorej vystúpila bledá krásavica s červenou perou, vyzývavo sa naňho usmiala a vystrčila boky. Sarazin naznačil poklonu, ale ženu elegantne obišiel.

Pre ženy predávajúce svoje telo existujú mnohé nelichotivé pomenovania, ale Sarazin ich vždy nazýval dámami – muži si nedokážu predstaviť, ako ťažké to majú, preto trocha úcty nikdy nie príliš. Rovnako pre mužov využívajúcich tieto dámy existujú mnohé nelichotivé pomenovania, no žiadne z týchto pomenovaní na Sarazina Faestreda nikto nikdy právom nepoužil.

Jednej noci

Už nevládze. Pľúca mu vypovedali. Z okna tejto zavšivenej kúpeľne sa mu naskytne pohľad na spiace mesto. Decembrové, popraškom osypané mesto. Padajúce biele vločky jemne narážajú o sklo okna. Konečne trošku kľudu. Svaly sa mu uvoľnili. Začne trochu miernejšie dýchať. Zavrie oči. V kúpeľni je tma. Zhlboka sa nadýchne. Kľud. Pocit bezpečia. Čo?! Čo to? Už ide! To bezmenné pradávne stvorenie. Prepadla ho hrôza! Zase sa mu zrýchli dych. Otvorí oči. Kľud je preč. Počuje škrekot. Ruka mu už začala odtŕňať. Vybehne naspäť na chodbu. Cíti, že TO už čoskoro príde. Nervózne sa obzerá.

Živí či mŕtvi...?

Už je to piaty deň našej výpravy. Včera sme vystúpili na tretí najvyšší vrch tunajšieho okolia. Výstup po neoznačených chodníkoch bol dlhý a riadne sme sa pri ňom spotili. Na vrchole sme zastihli zapadajúce slnko.

Ivan tu už bol pred mnohými rokmi a tak vedel, že z druhej strany hory je previs a v ňom jaskyňa. Ideálne miesto pre táborisko. Tá strana hory však bola strmšia ako stena. Spustili sme sa teda lanami a natrafili na previs. Postupne sme sa všetci natlačili na kraj jaskynky. Bola zhruba meter a pol vysoká, široká okolo ôsmych metrov, ale jej dĺžku sme si odhadnúť ani netrúfali. Na jej okraji sme založili ohník a vietor pekne odvieval dym spod previsu.

No Exit

…čierna je farba našich dní a pustých nocí. Nocí, čo prežiarené umelým červeným svetlom stekajú na mesto a vypaľujú do ľudí prázdnotu. Sivé prízraky, s bielymi prázdnymi očami, míňajú vás na ulici a do srdca sa vkráda železná nepríčetnosť. To radšej nechodiť von…

…veď ani nechodím, len dnes som musel.

Musel som zliezť zo siedmeho poschodia, lebo ubytovne pre fóliové typy, ako som ja, výťah nemajú. No pre mňa to nebol problém. Moje srdce, našlapané stereoidmi, pumpovalo do mňa novú krv a premenilo telo na stroj, nesúci vedomie, časom studeného vesmíru, o čosi rýchlejšie, nejako inak.

Papieriky

Čaf sused. Som ten vozíčkar, čo býva oproti tebe. Požičal som si na pár dní tvoje telo. Asi si z toho zmätený, ale nejde o nič zložité. Trochu mágie a trochu amatérskej chirurgie. Aby si sa nenudil, nechal som ti oko a pustil telku. K oku som prirobil aj také chápadielko, ktorým si môžeš prepínať kanály. Veľmi sa ale nemykaj, aby si neprevrhol misku. Občas sa celý do nej ponor. Poplávaj si vo výživnom roztoku, aby si nevyschol. Tvoja duša je v zaváraninovej fľaši vedľa misky. Svoju dočasnú schránku máš s ňou prepojenú iba takými vláknami, ale tie nemôžeš vidieť. Chápeš, ezoterika. Sorry, že som ťa odbavil len tak skromne, ale nemám veľa času.

Parkour

Sedel pri okne svojej kancelárie a hľadel na areál pomaly sa strácajúci vo večernom šere. Zapadajúce slnko premenilo parčíky, terasy, lavičky a schodiská na labyrint svetiel a tieňov. Svet zdrsnel, každá nerovnosť získala spolu s tieňom aj nádych dramatičnosti. Tmavé zákutia rozťahovali pazúre a vytláčali ustupujúce slnečné lúče. Súmračná obloha s krvavo sfarbenými oblakmi sa zrkadlila na sklenených mozaikách budov. Hra svetla a temnoty ho upútala, no nebola tým, na čo teraz čakal.

Vzácny dar

Nikdy nemal rád zmenu. Práve preto sa i dnes neskoro večer vybral tou istou cestou ako vždy. Lialo ako z krhly, no rozhodol sa, že nepôjde autobusom. Koniec koncov to nebolo až tak ďaleko. Zababušený v teplej vetrovke s kapucňou na hlave kráčal po vyľudnených uliciach. Pouličné lampy vytvárali vo svojom okolí ostrovčeky svetla a dažďové kvapky sa v ich žiare ligotali ako malé kúsky diamantov. Kráčal pritisnutý pri výkladoch, vyhýbajúc sa spŕške kvapiek, ktorú z mlák na chodník rozstrekovali autá prechádzajúce okolo. Už len pár metrov a bude doma. V teple a v bezpečí. Svetlá reflektorov, zvuk kolies na mokrej vozovke a ďalšie auto zmizne v tme.

Dedo Mráz

Posledných osem liet strávil tu, v Lendaku. Všetci sa starali len o seba a pokiaľ človek pracoval a nevytváral konflikty, mal pokoj. Bol tichý a s nikým neudržiaval priateľské vzťahy, no nik sa naňho ani nemohol ponosovať. Vedeli, že je tak trochu čudák, ale na prácu svojho šustra nedali dopustiť a to, že s nikým nepreriekol ani slovo, pokiaľ nemusel, žil za dedinou a i jeho zvláštny prízvuk prechádzali len mrdnutím pleca. Ani cudzinecká polícia sa vôbec nezaujímala o meno Mikuláš Zmrznutý, a tak tu bol spokojný. Asi nie šťastný, no spokojný áno.

Anjeeel

Armuel bol jedným z mnohých pracovníkov NEBO&COMPANY s.r.o., obyčajná sivá myška medzi anjelmi a jeho jedinou povinnosťou bolo odprevádzanie duší nebožtíkov k veľkému tunelu; kde ich následne preberali takzvaní odprevádzači. Ako anjel nebol veľmi pekný- asi preto sa mu vyhýbali všetky povýšenia- ale nezaraďoval sa medzi škaredých – keby bol škaredý mohol by sa uchádzať o horúce miestečko na pobočke nazývanej PEKLOM. V takomto prípade by bol čiernym anjelom, čertom.

Každá moc má svoju noc

Nenávidím susedu Blaškovú. Nie je o nič horšia, ale ani o nič lepšia ako iní susedia a to by veru byť mohla.

Naše nedobrovoľné spolužitie prebiehalo klasicky – viete si predstaviť, ona dole, ja hore. Bol som na tom relatívne lepšie, lebo, poznáte to, ja polievam kvety, ona má zmáčaný celý balkón. Ale prúser bol, že moja pivnica susedila s tou jej. A Blašková chovala zajaca, ktorého hrdo volala „králik“. Bolo to nejaké divné hebedo, lebo ho musela, aspoň to tvrdila, každý deň pásť.

Svet bude nádherný!

Svet by bol nádherný, nebyť tých odporných pavúkov. Nebyť mojich premenlivých nálad. Nebyť tvojich hlúpych poznámok na moju adresu. Až sa najbližšie stretneme, viem presne, čo ti poviem. Nemusíš sa báť, až tak to zas nebolí…

Eva stála na schodoch a pozorovala okolie. V preklade to znamenalo pozorovať takmer prázdnu ulicu, zoschnuté ihličnany, neustále sa otvárajúce dvere obchodu naproti.

Hon na čarodejnicu

Oziabalo ho, no i tak sa ťarbavo vyšplhal na ďalšiu kopu odpadkov v snahe nájsť niečo, čo by ho zahrialo. Kus dreva slúžiaci ako jediný zdroj svetla pomaly dohasínal a on vedel, že aj túto noc strávi kdesi v tmavom lese premrznutý do špiku kostí. Ticho preťal chrapľavý smiech – predstava ďalšieho rovnako záživného večera ho pobavila. Sklonil sa nad kopu vyhodených starých vecí a začal s triedením. Dve kostnaté ruky dychtivo zmapovali povrch rozbitého džbánu i drobných črepín navôkol neho, s oveľa menším zanietením si premeriavali obsah plátenného vreca, aby sa tak mohli zarazene zastaviť nad zdochlinou, ktorá očividne bola ešte čerstvá.

33. ulica

Ulicu osvetľovala len jedna lampa, ktorá svietila slabým zeleným svetlom, občas pohasla, nikdy však nie na viac ako pár sekúnd. Lampové svetlo sa rozlievalo až do kým nesplynulo s tmou a miestami narážalo do hŕstky tehlových domov, ktoré boli zničené a slúžili ako útočisko narkomanov a niektoré sa dokonca stali brlohmi besných psov. Do tejto časti mesta už nikto nechodil a preto sa stalo domovom tých, ktorí nechceli byť nájdení. Pesky kráčal touto ulicou ale nebál sa. Za normálnych okolnosti by sa naňho upieralo niekoľko párov očí, plánujúce preňho veľmi zlú budúcnosť. Pesky však nadobudol jednu zásadnú vlastnosť, ktorá ho odlišovala od ostatných. Pesky bol mŕtvy. Od tejto vlastnosti sa odvíjalo niekoľko ďalších detailov. Jedným z nich bolo, že nemal telo, čo ho robilo neviditeľným.

Budúcnosť

Videl som tvoju budúcnosť. Bola jasná a zreteľná.

Stál si na vysokom kopci a v tvári si mal zdesenie. Zem už nebola taká, ako si ju poznal. Tvoje mesto bolo opustené a ošarpané. Boli z neho len ruiny. Tak ako z celého ľudstva. Všetko bolo iné. Les, do ktorého si kedysi chodieval, bol v plameňoch a všade sa vznášal odporný puch smogu a dymu. Tráva, po ktorej si v detstve zvykol behať, zmizla a ostala po nej len holá zem plná popola.

Zpátky ve stopách

Hory a neštěstí, to docela ladí, ale jde z toho hrůza. Po maléru, který se stal, jsem musel pryč. Nevydržel jsem. Stačilo ráno otevřít oči a hned na mě padla prázdnota. Vědomí, že nikdo nestojí po mým boku, mě ničilo, já si to denně ochutnával znova a znova, a bylo to zatraceně odporný. Žádná medicína, žádný zvykání, jenom bodání někde kolem srdce. Pravidelně čerstvý rány, to je podklad pro depku jako když ho objednáte.

Bezsenná - Časť druhá

Natasha precitla na puknutie stehennej kosti. Oči jej rezali ostré reflektory auta, ktoré zastalo v podstate na nej. Snažila sa pohnúť, ale na kosť zamrznuté telo ju väznilo ako okovy. Cez pery sa jej predral takmer nepočuteľný ston, ale vnútri kričala.

Začula kroky blížiace sa k nej. Niečie ruky ju opatrne oprašovali od vrstvy snehu, ktorý ju od nešťastného pošmyknutia stihol dôkladne prikryť. Natasha nechápala významu slov, ktoré sa ňu valili v podobe neznámeho mužského hlasu.

Oblasť

Ležali sme v posteli vo vnútri Oblasti. Ja a moje dve dcérky. Prvá dostala vyššiu Dávku, druhá menšiu, napriek tomu už mali obe tie prekliate, zlovestné Sny. V tých Snoch neskutočne živých a farebných, až sa zdalo, že sa dotýkate skutočnej reality, sa im snívalo o zvláštnom zástupe ľudských bytostí. Kráčali v zástupe a náhle sa im začalo rozpadať kostné a svalové tkanivo. Uprostred kroku sa im náhle podlomili nohy. Spadli na zem a pomaly, veľmi pomaly sa menili na beztvarú biologickú hmotu. V Snoch nebolo zrejmé či cítia nejakú bolesť. Len umierali. A nakoniec v tej hmote zostali len zmätené oči, ktoré sa postupne, v hrozivej agónii, zatvorili.

Bezsenná - Časť prvá

„Takže, ak tomu dobre rozumiem, zaspávate a zobúdzate sa v rôznych denných, no hlavne nočných hodinách bez toho, aby ste to mohli ovplyvniť? Ani sa vám absolútne nič nesníva?,“ spýtala sa ma doktorka a vrhla pri tom na mňa veľmi skeptický pohľad, v dôsledku čoho som mala chuť všetko poprieť a vyhnúť sa tak podrobnej psychologickej analýze črtajúcej sa v jej bledých očiach.

„Áno,“ s povzdychom som odpovedala a v očakávaní toho najhoršieho som zavrela oči.

Čistá provokácia

„Adam Smith!“

Ticho.

„Adam Smith!“ zopakoval učiteľ o čosi hlasnejšie.

„Chýba!“ ozval sa znudený hlas jedného zo študentov.

Mona sa nervózne pomrvila a uprela pohľad na Adamovu prázdnu stoličku. Ešte pred týždňom by si myslela, že jej miláčika zrejme náhla choroba pripútala na lôžko a dokonca mu spôsobila aj dočasné ochrnutie končatín, takže jej nemohol zavolať ani poslať sms-ku, že nepríde do školy. No dnes už vedela, že pravda je oveľa jednoduchšia – Adam zrejme znova zachraňuje rozprávkový svet pred ekonomickou katastrofo

Otvorenie

Zadávateľ: Fratres Rosae Crucis – Njvyššie prezídium.
Príjmateľ: Horváth Imre
Rozkaz 18.1.999.14: Zmariť plán spoločnosti Gregarius Commitiones Ordis Custodiae, za každú cenu sprostredkovať otvorenie Brány.
Trvanie rozkazu: neexspiruje
Priorita: 4. stupeň „Hlavička písomného rozkazu z Rosenkruciánských archívov“

Televízor v hotelovej izbe zhasol a nočné ulice zrazu osvetlila obrovská žiara. Imre sedel otočený chrbtom k obloku. Jeho uvoľnené oči boli celý čas upriamené na jeden bod v koberci. Ruky mu bez života viseli z kresla. Upustil ovládač. Prešlo pár sekúnd a okno roztrieštila nárazová vlna. Rozstrapatila mu vlasy, poprskala ho úlomkami skla a posunula jeho kreslo o kúsok bližšie k zhasnutej televízii. Ani sa nepohol. Len zodvihol hlavu, privrel oči a čakal.

Vevierunka a nový domov

Vevierunka sedela vo svojej novej izbe, v dome tety Gabiky. Na prvý pohľad vyzerala veľmi smutne. Ale ak si myslíte, že sa vzdáva ľahko, veľmi sa mýlite!

Zúrila! Chodila po izbe a s vášňou kopala do všetkého, čo sa tvárilo nebezpečne. Agresívne ružové steny so zajačikmi v smokingu, posteľ s ružovým baldachýnom, kvietkami ozdobená skriňa a samozrejme dievčenský toaletný stolík s Barbie voňavkou. Zabiják, Vevierunkin škrečok, jej v demolovaní izby ochotne pomáhal. Keď sa trochu upokojila, sadla si na posteľ a spomínala na svoje prvé dni v novom domove.

Ferova pomsta

Pomaly si na to zvykal. Musel. Nemal na výber. Starenka mu nasadila nenávidený obojok a pripla vôdzku. Bolo to ponižujúce – cítil sa ako otrok. Žena mala vyše sedemdesiat a asi dvadsať kilogramov nadváhy. V trasúcich sa, stareckými škvrnami pokrytých dlaniach držala náhubok. Prečo to robila? Zamýšľala sa niekedy nad tým, aké je to nepríjemné? A keby jej niekto také niečo nasadil – som zvedavý ako by vtedy spievala? Otočil sa. V čom spočíva táto hra? Načo tá maškaráda? Žiaľ, keď musíš tak musíš, čo človek nespraví, keď si ťa niekto vydržiava. Niekedy je potrebné znášať vrtochy staršej pani, veď keby nie ona, bol by teraz takisto vyhladovaný ako tí, čo tam zostali.

Braček

Zima. Mráz štípajúci líca. Necitlivá brada od chladu. Ligotajúci sa pod lúčmi slnka, praskajúci pod nohami sneh. Toho dňa sme ostali s otcom sami. Mama bola v nemocnice, kvôli veľkému bruchu, v ktorom ako mi vysvetlili, sa nachádzal môj súrodenec. A skutočne, po troch dňoch sme išli pozrieť bračeka. V prvom momente som bol znechutený – to malé, zvráskavené, notoricky vreštiaci škaredník, to má byť môj brat? No čo, mohol som byť rád, že ja tak nevyzerám. Hrozné!

Nenávisť zo srdca

Sally išla v noci po meste… sama… Zrazu sa rozbehla a zastala až pri lavičke, na ktorú si sadla a rozplakala sa. Bola s ním v kine… konečne sa na to odhodlal a pozval ju. Boli na prekrásnom romantickom filme. Držal ju za ruku a usmievali sa na seba. No v jeho pohľade bolo čosi, čomu nerozumela. Ako keby mal ešte niečo v pláne… No bola doňho zaľúbená už veľmi dlho, tak sa tým pohľadom veľmi nezaoberala.

Možno

Je mi zima. Pochmúrne počasie akoby presne vystihlo moju náladu. Kmene stromov sa zohýbajú pod náporom silného vetra. „Že stromy,“ napadá ma. Niekoľko zúbožených hrčovitých výrastkov uprostred betónovej džungle. Niečo zapraskalo. To sa láme vysušený červotočmi prevŕtaný kmeň zakrslého topoľa po mojej pravici. „He, že pravici,“ napadá ma. To čo mi zostalo z pravej končatiny sa už dávno nedá nazývať rukou. Odporný kýpeť. Päsť na oko. Presne ako ten zlomený kmeň stromu. Nikdy viac z neho nebudú padať listy.

Pristihujem sa ako sa už asi po miliónty raz utápam v sebaľútosti. Protivím sa sám sebe. „Nie, takto už nemôžem ďalej. Nechcem takto žiť.“

Služba

Zapáchajúcu šatňu zdobili rôznofarebné uteráky rozvešané po plechových dvierkach skriniek. Tento model odkladacieho priestoru pre robošov prežil všetko. Aj prvé úniky. Od prvých únikov sa ináč zmenilo úplne všetko. Gras otvoril dvere. Prievan zatrepotal uterákmi. Pripomenulo mu to modlitebné vlajočky rozvešané na pútnických miestach kdesi v Tibete, kdesi kde Gras samozrejme tiež ešte nebol. Ale raz sa tam dostane. Vstupy do zamorených zón sú perfektne platené. Na telo v maskáčoch si nasunul chrániče a zmenil sa na neforemný ale dobre chránený predmet.

V zábere

Pán Eckert vbiehal ľuďom do záberu. Sprvu sa mu to stávalo nezámerne. Ponáhľal sa ulicou v centre mesta na dôležitú schôdzku, vkĺzol do prázdneho priestoru pred sochou, začul „cvak“ a sklamaný šepot „máme po zábere!“. Bol by sa aj zahanbil, prípadne ponúkol finančnú rekompenzáciu za pokazenú fotografiu, veď iste nie je nič príjemné mať na obrázku namiesto siluety hradu, Dunaja či Michalskej brány človeka s absolútne nezapamätateľnou tvárou. „Eckert, poprosím vás, aby ste sa učiteľom aspoň raz týždenne hlásili…alebo radšej každý deň, viete hm…zabúda sa na vás.“

Za zrkadlom

Dva páry chladných očí hľadeli bez pohnutia na seba. Dve ruky sa vystrčili a dotkli jedna druhej, identické, na chlp rovnaké.

Jeho prázdny život. Jeho osamelosť. Jeho smútok. Tak moc si prial, aby to všetko patrilo tomu druhému, tomu v odraze. Namaľovať obraz, nie aby miesto neho zostarol, či umrel, ale aby na seba vzal všetku tú prázdnotu v jeho živote. Pomaly, ako rakovina mu rozožierala telo a dušu. V zrkadle sa odrážala i jeho izba, jeho posteľ, jeho dievča na jednu noc. Zamračil sa a zahryzol si do pery… Prial si, aby už vypadla, ale ona spala, ruka prevesená cez koniec postele, svetlé vlasy rozhodené po vankúši a telo prikryté dekou. Telo, ktoré v noci miloval a v tejto chvíli nenávidel.

Modrá slza

Kráčali bez slov, dlhou tichou chodbou bez okien, kým neprišli k ťažkým oceľovým dverám.

„Ak vám môžem poradiť,“ zašepkal zriadenec, „ nepredlžujte to. Oslabuje sa tým odhodlanie.“

Pozrela naňho kamenným pohľadom predátora a on jej vrátil slabý, opovržlivý úsmev, doplnený nenávistný zábleskom v očiach. V tej chvíli však nenávidela ľudí viac ako boli oni kedy schopní a on to pochopil. Sklopil zrak, ustúpiac mrazivému zavrčaniu a vpustil ju do veľkej cely.

Nádejná balada o smrti, láske a továrni alebo naozaj veľké finále

Volám sa Teodor, som mechanik, mám továreň, štyridsaťšesť rokov a som slobodný. Zatiaľ. Teda, niežeby som nechcel už skôr, dávno ma omrzelo dívať sa na svet cez diery ponožiek, ale nedokážem si pomôcť. Nikdy sa mi nepodarilo dotiahnuť to za prvú schôdzku. A za všetko môžu oni.

Prvý prišiel v lete. Do mojej továrne, pochopiteľne. Ona nemá meno a ja ju ani nepomenujem, lebo podľa mena by ju mohli nájsť, a potom by už nebola moja. Továreň sa stratila počas Veľkej krízy. V baniach Čiernej Panvy sa minulo uhlie. Začali zanikať fabriky, ktoré mali veľmi nákladnú prevádzku. Dovoz uhlia z väčšej vzdialenosti by výrobu v nich neúnosne predražil. V mojej továrni tavili železo. V horúcich júlových dňoch sa chladím na dne taviacej pece. Moja továreň má mnoho zariadenia. Stratila sa preto, lebo sa do nej chceli vrátiť. Nič nebrali preč, len dočasne stiahli ľudí. Vyriešia zásobovanie, obnovia prevádzku, povedalo sa i môjmu otcovi. Môj otec aký bol trpezlivý, čakal. Chodieval som čakať s ním. Pod kaďu, kde sa mala chladiť tavenina.

ViaNOČNÁ mora

„Neblázni,“ povedala modroočka, „čo sa ti na nej tak páči?“ Pozeral som na malú kamennú sošku v nemom úžase. Netušil som prečo. Bola ešte hroznejšia, než texty od Noname. Vyzerala, ako keby ten, čo ju robil, vlastne nevedel, či chce vymodelovať ženu, alebo verný model Boeingu 747. Modroočka právom pochybovala o tom, prečo si ju chcem vystaviť doma na stôl. Ale blížili sa Vianoce a to bol darček, ktorý som od nej chcel. Sklamane sa rozlúčila s ideou sexi frajera v novom svetri, ktorý mi chcela dať, a kúpila mi teda túto malú ohyzdku.

Vianočný sen

Vzduchom sa niesla vianočná riekanka spolu s vábivou vôňou perníkov.

Cez veľké okno s ľadovými kvetmi hľadeli na zasnežený svet dve malé deti. Odkedy sa prebudili, striedavo spievali a jedli sladké koláčiky s farebnými polevami, zapíjajúc ich mliekom. Spoločne počítali snehové chuchvalce neprestajne sa valiace z oblohy a podchvíľou opatrne otvárali okno, aby si do dlaní nabrali trochu z toho vianočného zázraku. Zakaždým prekvapením zvýskli, keď sa ich horúce dlane dotkli chladného snehu. Avšak skôr, než sa stihol roztopiť, zahodili ho najďalej, ako dokázali, snažiac sa trafiť plot…

Polovičný Santa

Do šera ponorenú miestnosť oživoval už pol hodinu len svit lesknúcich sa detských očí. Intímnosť scény náhle narušil záblesk teleportu. Dlho očakávaný hosť nemohol oneskorený príchod na vianočnú oslavu vynahradiť efektnejšie. Keď si oči opäť privykli na prítmie, deti zhromaždené okolo návštevníka začali rumázgať. Santa totiž nedorazil celý.

Vyviedol som malých nešťastníkov na chodbu, a vrátil sa do miestnosti, kde červeno-bielo odetý brucháč medzičasom predvádzal ďalšiu ukážku nespoločenského chovania.

Premeny noci

Všetko sa začalo tou prekliatou strakou. Ako slušný úradník a čistotný občan som v osudné ráno s pôžitkom pootváral plastové okná môjho kráľovstva. Kráľovstva dokonale zoradených šanónov, archivovaných záznamov, noriem, predpisov, zoznamov a formulárov. Kľúče úhľadne zoradené na vešiačiku od najmenšieho po najväčší, šálky v dokonalom zákryte, perfektne ostrúhané ceruzy, fixy napravo, ťažidlá naľavo. Tak, presne tak to mám rád, teplo mi slastne steká dole pažerákom a ďalší perfektný deň by mohol začať. Nebyť toho prekliateho vtáka, hovorím.

Trón pre kráľovnú

„Hľadá sa kráľovná, kráľovná sa hľadá!“ spievali vtáci, minuloročné lístie sa skrúcalo vo vzduchu do nápisov, trubač chripel a potom už len rozhadzoval inzeráty na brezovej kôre.

„Hľadá sa kráľovná s nástupom ihneď, pracovná doba nepretržitá, plat – polovica stredne veľkého kráľovstva, farba vlasov ľubovoľná, vek: pätnásť až dvadsaťpäť rokov, znalosť cudzích jazykov sa nevyžaduje. Špeciálne požiadavky: neprítomnosť alergie na peľ, schopnosť v dlhodobej polohe sedmo nepoškodiť svojou telesnou konštrukciou systém okvetných lupeňov.

Majitelia

Začalo to v deň, keď mi ohluchol telefón. Pevná linka. Chcel som zavolať do práce, že prídem neskôr, lebo sa ohlásili plynári. Mali nám prísť urobiť pravidelný odpočet a žena odišla na školenie. Počkal som teda, kým sa nabije mobil – trvalo to nezvyčajne dlho – a vysvetlil som šéfovi situáciu.

„Okej, okej,“ priam som počul, ako pri slúchadle mávol ruku. Aj tak ma vnímal len na pol ucha.

Plynárov som čakal do desiatej. Neprišli. Primerane nasrdený som utekal do firmy a keď som vybavil to najnutnejšie, zavolal som na telekomunikácie.